Keď sympatická ohijská päťka vtrhla pred pár rokmi na scénu, hovorilo sa o sviežom vánku a vetraní žánrového vzduchu. Čas vždy ukáže, nakoľko tieto reči môžu byť reálne a do akej miery sa bublina nafukuje. Pravdou je, že i keď si nechty od nudy hrýzť nebudete, tretí album rozhodne nebude platiť za dielo, ktoré by sa časom malo stať „povinným čítaním“.

IF THESE TREES COULD TALK v aktuálnej forme nemajú na to, aby žánrové vody niečím originálnym obohatili, čo zistíte po prvom vypočutí. Sústredia sa tak na to jediné, čo im ostáva – s trpezlivosťou Európana berúceho po prvý raz do rúk čínske paličky rozvíjajú šablóny pre post-rock príznačné a postupne si štrikujú svoje náladové univerzum. V momentoch, kedy sú na programe uchu lahodiace subtílne zvukomaľby, sa opierajú presne o tú melodiku, aká ich v mori súputníkov ešte stále činí pomerne rozpoznateľnými a hodnými osobitného zreteľa. V disonantných útočných pasážach sa zasa prejavuje papierový potenciál gitarového trojzáprahu – mohutné letné riffové búrky však nikdy neskĺznu za hranicu oddeľujúcu energickú gradáciu prvotných motívov od samoúčelného randálu.

Plnotučné riffy sú práve tým, čo po formálnej stránke popri priestorových bicích plne inštrumentálnu nahrávku zatraktívňuje. Pravda, dvadsať dva strún je vcelku dosť a na výsledku sa to musí prejaviť. Forma však neprebije pokrivkávajúci obsah. Je škoda, že Američania sa zdráhajú nazrieť za demarkačné čiary post-rocku ako takého, čo im z dnešného pohľadu už značne uberá manévrovací priestor. Technicky vzaté, „Red Forest“ neprináša v zásade nič nové, čím nádej, s akou som k Amíkom vzhliadal minule, pomaly umiera a hudobná tvár kapely, zdá sa, definitívne začala spadať pod definíciu „vašej typickej post-rockovej kapely“. Priznajme si, také už nepotrebujeme.

Iste, na jednej strane tak dostanete, čo chcete, no na druhej vás nemá čo prekvapiť a album sa tak stane sezónnou záležitosťou. Po prvotnom nadšení sa nebezpečne rýchlo objaví syndróm vyprchanej minerálky. Je totiž v pätách nerovnomernému a akoby nahodilému rozmiestneniu zaujímavých a príťažlivých nápadov. Tie sa objavia buď v úvode skladby, z ktorej sa následne stáva kolovrátok, alebo si ich aktéri odložia na „horšie časy“, ktoré nastanú v neskorších minútach, kam sa však logicky kvôli bezpohlavnosti predchádzajúceho diania nemusíte vôbec prepracovať. Inak povedané, za to, že sa nahrávke budete s nadšením venovať aj po pol roku, by som ruku do ohňa nedával.

„Stromčeky“ tak svoj tieň neprekročili. Naopak, snažia sa ho šperkovať a len sa za ním zbytočne naháňajú, ako pes za vlastným chvostom, namiesto toho, aby skúsili niečo inak. Post-rockový roztok je však dnes už tak nasýtený, že aj pre mizerných 15 minút slávy výsledok musí znieť inak, ako všetky ostatné post-rockovky majúce v talóne dva-tri motívy spolu s bezmedznou chuťou opakovať ich tak dlho, že to okrem nich samých nebaví nikoho. Kto chce ostať v garáži, nemusí to riešiť. Títo mládenci z nej však vyšli a postupne začali nebezpečne splývať s pelotónom nadšených, no nepotrebných epigónov. Ak to nabudúce dopadne podobne, hladina sa nad nimi zavrie.